Žilinská univerzita v Žiline
Fakulta humanitných vied
Katedra mediamatiky a kultúrneho dedičstva
809928
Recenzia poviedky – Oči
Neobyčajná úvaha o smrti
Byť mŕtvy je najprirodzenejšia vec, ktorá sa môže človeku v živote prihodiť. V týchto slovách autor uvádzal svoju poviedku, ktorá je veľmi neobvyklá, ale zároveň stojí za zamyslenie.
Moje prvé pocity z tejto poviedky boli niečo ako: „Pre oči!“, alebo „Toto snáď písal Quentin Tarantino“, ale počas čítania sa z toho vynárala veľmi kľudná, avšak stále nezvyčajná poviedka.
Podľa mňa autor chcel vyjadriť pominuteľnosť ľudského života, kde smrť sa nijako výrazne od života nelíši. Keď sa pozeráme na život z očí autora, vidíme len malý cyklus opakovaných činností, ktoré človek vykonáva denno-denne. Takže život z tohto pohľadu je veľmi nudný a nezaujímavý. Všetko je iba nudná náhoda, tak ako život, či smrť. Smrť sa predsa od života v mnohom nelíši.
V celej poviedke sa čoraz vernejšie čitateľ dokáže vcítiť do kože mŕtveho Parameja Maguru, ktorý má, podľa autora, dokonca aj meno veľmi nudné a nič neznamenajúce.
Prvý pocit z poviedky je iba chlad a náznak strachu zo smrti. Počas čítania je však čitateľov pohľad iný. Dušou zosnulého Parameja Maguru čitateľ chodí po dome, ako bol zvyknutý aj počas jeho života. Netreba mu ísť na toaletu, či vykonávať iné, životu potrebné, funkcie. Necíti žiaden pocit, veď je predsa mŕtvy. Jediné z čoho má strach je pozrieť sa na seba, napríklad v zrkadle.
Postava je oslobodená od životných útrap, napríklad od svojej manželky, ktorá mu robila zo života peklo.
Osobne mi premiestňovanie v priestore hlavnej postavy verne pripomínalo sen, avšak musel som tomu dať veľkú pozornosť, aby som bol stále schopný vnímať, kde sa teraz objavím.
Ako plus v tejto poviedke vidím určite umelecký zážitok. Je to niečo , čo sa iba tak nevidí. Celkovo je to podľa mňa nezvyčajné dielo, avšak čitateľ, ktorý je napríklad zvyknutý na klasickú literatúru, môže byť nemilo prekvapený cynizmom, surovosťou a zdanlivou bezcitnosťou. Taktiež oceňujem nezvyčajný pohľad na smrť samotnú.
Ako mínus hodnotím síce jednoznačne ukončený, ale však nie úplne zrozumiteľný koniec poviedky. Respektíve, nie som si po prečítaní záveru istý, či koniec mal mať hlbší význam, alebo hlavná postava iba takto nudne zomiera bez očí a úsmevom na tvári jeho manželky – vdovy.
Taktiež celá poviedka je jedným slovom morbídna. Jednotlivé odseky sa skrývajú sa nespochybniteľnú prirodzenosť smrti človeka, avšak to nemení nič na fakte, že sa tu nachádzajú niekedy zbytočne drastické prirovnania, ako napríklad vylúpnutie očí kávovou lyžičkou.
V príbehu som sa začal strácať pri premiestnení do predajne s tapetami so vzorom kosoštvorcov, kde sa nachádzali gigantické vonné sviečky s tvare penisov. Prečo penisov? To naozaj neviem.
Hovorí sa, že ľuďom tesne pred smrťou prebehne celý život pre očami, no v tomto prípade to vypadá presne naopak. Život Parameja tu akoby pokračuje aj po jeho smrti. Jeho nový život trval asi niekoľko dní a možno týždňov, no oproti jeho starému životu nastala zmena iba v tom, že prežíval a myslel to čo robí. V skutočnosti jeho mŕtve telo sa ani nepohlo. Tieto udalosti sa tu striedajú oveľa rýchlejšie ako v jeho živote.
Po prečítaní a dlhšom uvažovaní začne čitateľovi prichádzať na um, že Paramejovi jeho nudný život spôsobila jeho manželka. Neustálym podceňovaním, upieraním jeho vlastného pohľadu na svet. Zobrala mu všetko, v čom sa videl, jeho sny, ciele a plány. Nechala mu iba tupý pocit zo života, bez iskry a energie. Žil manželkin život, vzdal sa toho svojho. Chýbala mu rozhodnosť a bojovnosť, neuchránil sám seba a dovolil, aby mu niekto iný vzal to najcennejšie – oči a dušu. Bola z neho iba mŕtvola už počas života, nielen po smrti.
Táto poviedka nám ponúka jedno veľké posolstvo: človek by nemal nechať niekoho iného vstupovať do jeho života a rozhodnutí, a už vôbec by sa nemal nechať ovplyvniť pri plnení si zmyslu a podstaty svojho bytia.
Adam Chovanec – r.2021
